Vtom pri Týnskom chráme zbadal starého šedivého muža v čiernom oblečení. Takto by mal vyzerať majster Ján! Nie jen to on? V okamihu bol pri ňom. Nebol to on. Starec kráčal pomaly, opieral sa o palicu, hlavu mal sklonenú. Vpravo od neho boli ďalší, za nimi ďalší dôstojní, starí muži oblečení v čiernych šatách. Adam vedel, že tým smerom je sídlo Karlovej univerzity. Rýchlo pochopil, čo sa deje. Sú starí a unavení. Odchádzajú zo slávnosti skôr ako ostatní. Pohol sa tým smerom. Pred univerzitou bol dav ľudí. Študenti behali hore dolu, zvedavci sa prizerali, niekoľko vojakov dohliadalo na poriadok a uvoľňovalo cestu, keď pre niektorého z hostí prišiel kočiar. Adam vletel dnu. Veľkú budovu mal preskúmanú za neuveriteľne krátky čas. Zhromaždených hostí našiel v jedálni. Vzdelanci vtedajšieho sveta vášnivo diskutovali o teológii, filozofii a matematike. Roznášalo sa jedlo a víno. Všade panovala dobrá nálada, len Adam bol nespokojný. Nedokázal spoznať majstra Jána. Toľko šedivých dedkov čiernom som pohromade ešte nikdy nevidel. Je to tu ako na pohrebe, pomyslel si trocha neúctivo. Potom sa sústredil na rozhovory, ktoré počul všade okolo. Možno zachytí Šindelove meno. Zistil, že počuje rovnako dobre, ako vidí. Dokázal vnímať úplne všetko, čo sa vo veľkej miestnosti plnej ľudí hovorilo. Rozoznával češtinu, nemčinu, latinčinu. Všetkým jazykom rozumel. Potom ho našiel.

„Majster Ján! Je tu majster Ján? Potrebujeme lekára!“ Traja študenti, ktorých videl vonku sa prihnali do jedálne. Ján Ondrej Šindel vstal, študenti pribehli k nemu.

„Majster Ján, vonku sa stalo nešťastie. Poďte, prosím poďte,“ hovorili jeden cez druhého.

„Čo sa deje?“ spýtal sa pokojne majster Ján.

„Pekárkin syn, malý Vilém, chcel lepšie vidieť na odchádzajúcich hostí. Vyšplhal sa na voz a keď sa ten pohol, spadol z neho,“ hovoril jeden.

„Hlavu si udrel na kamennom schode,“ prekrikoval ho druhý.

„Nehýbe sa, leží tam ako mŕtvy, ale dýcha,“ doplnil informácie tretí študent.

„Nemám tu svoje lekárske náradie,“ ľutoval majster Ján. „Ale poďme, skúsim mu pomôcť.“

O tri minúty boli vonku. Študenti začali rozháňať zvedavcov, ktorý tupo civeli na chlapca ležiaceho na ulici a na nešťastnú pekárku, ktorá pri ňom plakala. Majster Ján rýchlo skontroloval jeho stav. Bol v bezvedomí, hlava krvácala. Zdalo sa, že iné zranenia nemá.

„Odneste ho dnu,“ prikázal študentom. Kývol smerom k univerzite. Priniesli ho do vstupnej haly, kde si našli stôl, postavili ho pod veľké okno a naň zložili malého pacienta. Bolo tam dosť svetla a žiadni zvedavci. Majster Ján chlapca znova prehmatal, zmeral mu tep, nadvihol viečka, skúmal, ako reaguje zrenica.

„Majster, čo mu je?“ pýtal sa prvý študent.

„Prežije to? Bude v poriadku?“ pýtali sa ďalší. Len chlapcova matka nepovedala nič, bola vzadu, kľačala pred krížom, hlavu mala sklonenú, modlila sa za svojho syna.

„TICHO!“ rázne zavelil majster Ján a prísne pozrel na študentov. Všetci stíchli.

„Náraz na kamenný schod neprerazil lebku. To len zahrkala šťava, ktorá sa nachádza v hlave. Krvácanie nie je vážne. Prineste vodu a obväzy. Myslím, že bude v poriadku, chce to len trocha času.“

„Majster, odkiaľ viete, že v hlave je šťava?“ pýtal sa jeden zo študentov.

„Dvadsať rokov tu máme vojnu. Vieš koľko hláv rozbitých palcátmi som ošetroval?“ odpovedal majster Ján a obväzoval Vilémovu malú hlavu.

„Kedy bude v poriadku?“

„Keď sa k nemu vráti jeho duša. Nemalo by to trvať dlho.“

Adam všetko sledoval. Posledné slová majstra Jána ho zaujali. Keď sa k nemu vráti jeho duša? To znamená, že teraz v jeho tele žiadna duša nie je? Čo by sa stalo, keby tam vošla moja duša? Keby som v jeho tele bol JA?

Adam cítil príležitosť. Zároveň si spomínal na Michalove varovné slová: „nevieš, čo všetko sa môže stať.“ Vedel, že času nemá veľa. Vilémova duša sa môže kedykoľvek vrátiť.

Skúsim to, povedal si a v nasledujúcom okamihu sa jeho duša ocitla v chlapcovom tele! Telo sa zmocnilo duše, držalo ju čoraz pevnejšie. Pocit slobody a voľnosti sa rýchlo strácal. O chvíľku bola Adamova duša spútaná v tele ako v železných obručiach. Adam oťažel, strašne ho rozbolela hlava. Niekto mu dal riadnu facku, už ho pálilo aj líce. Otvoril oči. Nad ním stál majster Ján, snažil sa ho prebrať. Jeden zo študentov mu asistoval, v ruke mal veľký krčah. Bol pripravený Adama Viléma poliať studenou vodou, keby facky nezabrali.

„Otvoril oči,“ potešil sa asistent s krčahom. Jeho radosť netrvala dlho.

Malý Vilém sa posadil na stole, obrátil sa k majstrovi Jánovi a začal mu čosi rozprávať neznámym jazykom.

„Majster Ján, som vnuk Michala, vášho potomka. Michal je strážcom Stroja času v roku dvetisícdevätnásť. Bol u vás pred jedenástimi rokmi. Prosil vás o pomoc pre svojho syna Tomáša, to je môj otec,“ hovoril Adam Vilémovými ústami. Chcel pokračovať, ale všimol, si, že jeho slová vyvolali zdesenie. Študenti sa začali prežehnávať, iba asistent nemohol, lebo oboma rukami držal krčah plný vody, tak aspoň ustúpil dva kroky dozadu.

Oni mi nerozumejú! uvedomil si. Teraz som telesný človek, hovorím jazykom dvadsiatehoprvého storočia. V tejto dobe je jazyk iný, zmenený, spomenul si Adam na české hieroglyfy.

Majster Ján sa ani nepohol, pozeral na Viléma a snažil sa mu porozumieť. Niektoré slová mu boli povedomé. Hlavne dôrazne vyslovené meno MICHAL. Čo mi chce Vilém povedať? A je to Vilém? Nie je v ňom duša niekoho iného?

„Kto si?“ spýtal sa majster Ján Viléma.

„Som Adam,“ odpovedal Vilém a týmto dvom slovám rozumeli všetci. Ďalšej vete už nie.

„Som strážca Stroja času. Michalov vnuk.“

Adam nevedel, ako vysvetliť svojmu predkovi, prečo prišiel. Chytil majstra Jána za rukáv a pritiahol ho k oknu. Prstom druhej ruky napísal na okno rok, keď bol Michal u majstra Jána: 1437. Dopísal k tomu meno MICHAL. Použil staré české hieroglyfy, ktoré si pamätal. Potom napísal 7.4.1448 a ukázal na seba. Nakoniec na sklo napísal číslo 2019 a znova ukázal na seba.

Alchymista Ján Ondrej Šindel konečne všetko pochopil. Do Vilémovho tela vošla duša niekoho, kto používa jeho Časostroj. Dobre si pamätal sen, ktorý mal v roku 1437, aj rok 2019, ktorý spomenul vtedajší návštevník. Sľúbil že pomôže, ten sľub nezabudol. Dlhý čas študoval niekoľko tisíc rokov staré listiny, až našiel riešenie problému. Vedel, ako a kedy sa duša môže spojiť s telom. Ale roky ubiehali a žiadny kontakt z budúcnosti neprichádzal. Mohlo sa stať, že Časostroj sa dostal do nesprávnych rúk, že jeho ochrancovia nemali možnosť ho použiť. Preto návod na spojenie duše a tela spísal na trvanlivý pergamen a uložil ho mimo všetkých písomností, ktoré sa Časostroja týkali. Jeho priateľ ho ukryl na dohodnuté miesto v kláštornej knižnici. Sám veľký alchymista sa v príhodný čas vydal do ďalekej budúcnosti, aby svoj list v pravý čas vyniesol na svetlo božie.

Ale ako to všetko mám povedať Adamovi? rozmýšľal majster Ján. Keby tu bol ako duša bez tela, rozumel by mi. Ale teraz je z neho obyčajný smrteľník. Nevie ani česky. A ako sa chce dostať z Vilémovho tela? Už je v ňom príliš dlho, duša musí byť v tele uväznená. Vari nečítal môj návod na používanie Časostroja? Veď má iba tisícdvestojedenásť strán. Jeho počínanie je veľmi ľahkovážne. Ale možno je v zúfalej situácii a nemá inú možnosť.

Adam pozeral na zamysleného a mlčiaceho majstra Jána. Zdalo sa mu, že pochopil, ale neprichádzala od neho žiadna odpoveď. Asi by som mu ani nerozumel, pomyslel si Adam. Ale duša oslobodená od tela rozumie všetkým jazykom. Musím sa dostať von!

Lenže dostať sa zo zajatia Vilémovho tela vôbec nebolo jednoduché. Nemal k dispozícii magický Stroj času, ktorý by dušu od tela oddelil. Adam po chvíli zistil, že vo Vilémovi je spoľahlivo uväznený. Silou mocou sa chcel vyslobodiť z jeho tela. Nešlo to. Skúšal to znova a znova. Bez výsledku. Hádam tu nezostanem ako Vilém až do smrti! Mama by sa utrápila, otec by zostal v kóme navždy. Adam prepadol panike. Kričal a prosil majstra Jána o pomoc. Ten sa ani nepohol. Hádzal sa sem a tam v snahe oslobodiť sa, ale hmotné telo jeho dušu pevne držalo.

Študenti s hrôzou pozerali na chlapca, ktorého pred chvíľkou oživili. Vyzeralo to, akoby do neho vstúpil sám diabol. Hovoril neznámym jazykom, ktorý vzdialene pripomínal češtinu. Držal za ruku majstra Jána, metal sa na stole ako divý, zvíjal sa v kŕčoch. Stále čosi kričal hlasom, ktorý určite nepatril Vilémovi! Začali sa k nim zbiehať zvedavci. Majster Ján chcel odstúpiť, ale Vilém ho schmatol za rukáv a stále čosi hovoril. Potom kričal! Nik mu nerozumel. Majster sa znova chcel vytrhnúť zo zovretia detskej ruky, ale strašný chlapec ho nepustil. Asistent toho už mal dosť. Rozhodol sa zachrániť slávneho alchymistu. Premohol strach, spravil pár krokov k stolu a krčahom plným vody ovalil malého diabla po hlave. Krčah sa rozletel na kusy, voda sa vyliala, chlapec bezvládne padol na stôl.

Po asistentovom údere do hlavy bol Vilém bol v bezvedomí, čo znamenalo, že duša opustila chlapcove telo. Rovnako, ako keď spadol z voza.

Adamova duša bola znova slobodná a voľná. Radostne sa vzniesol nad zástup ľudí, z výšky sledoval majstra Jána. Ten pochopil, že cestovateľ v čase sa dostal z telesného väzenia. Teraz mu bude rozumieť.

„Adam! Na trvanlivý pergamen som napísal postup, ktorým spojíš dušu s telom. Zariadil som, aby sa k tebe dostal. Nájdeš ho. Možno ho už máš. Ver mi. Premýšľaj a snaž sa.“

 Dav okolostojacich ľudí zašumel. Majstrovi Jánovi nerozumeli. Vôbec nechápali, čo hovorí. Ale majster Ján im nedal čas na rozmýšľanie. „Prineste ďalšie obväzy a pomôžte mi!“ prikázal študentom. „Úbohý Vilém má dnes veľmi zlý deň.“

Mladíci sa okamžite rozbehli pre nové obväzy. Po ich návrate ošetril majster Ján Vilémovi nové zranenie a dúfal, že sa rýchlo preberie. Študenti sa zhromaždili okolo stola, čakali čo sa bude diať. Asistent sa na prípadný príchod diabla pripravil. V jednej ruke držal kríž, v druhej palicu. Trvalo päť minút, kým malý Vilém otvoril oči. Začal plakať, sťažoval sa, že ho bolí hlava a volal mamu. Dalo sa mu rozumieť, dokonca hovoril vlastným hlasom.

Všetci si s úľavou vydýchli. Asistent odložil palicu a bozkal kríž. Po celom meste sa rozletela správa, že slávny lekár, alchymista a mág Ján Ondrej Šindel vyhnal z chlapca diabla.